Dubaj – očami expata

Tento článok o pompéznom meste arabskej peninsuly je písaný z pohľadu človeka, ktorý Dubaj dlhodobo okupuje. Ak ťa viac zaujímajú turistické informácie a miesta, ktoré stojí za to vidieť, prečítaj si radšej post Karin, ktorá ho písala ako čerstvý dovolenkový navrátilec.

Ležím na pláži – vietor mi pieskom obrusuje nohy, vysušuje morskú vodu z kože a zanechávajúc slané mapy spôsobuje husinu  – v polovici Novembra tu teplota cez deň už občas klesne pod 30 stupňov, na čo po predošlých štyridsiatkach nie som zvyknutý.

Pár metrov podo mnou leží nová várka turistov – to je poznať podľa toho že pripomínajú biele tulene kontrastujúce s vyšportovanými snedými telami tunajšieho stáleho osadenstva. Ja sa bohužiaľ aj našťastie neradím do žiadnej z dvoch kategórií a snažím sa držať úlohy neutrálneho pozorovateľa.

V rukách držím knihu Desperate in Dubai, ktorá mi bola odporúčaná ako síce primárne ženská, ale veľmi užitočná náhľadom do útrob Dubaja. Zatiaľ by som skôr text na zadnej obálke končiaci vetou príbeh štyroch zúfalých žien snažiacich sa nájsť pravdu, lásku a samých seba prepísal na príbeh štyroch promiskuitných indivíduí cicajúcich prachy z rodín a manželov, hľadajúcich princov s rolexkami na bielych maseratis, obklopujúcich sa bublinou luxusu aby sa nemuseli pozrieť do vlastných očí.

Hmm…znova som sa pozrel na biele nemecké veľryby nižšie a spomenul si na svoj príchod spred pár týždňov. Privítanie ako do perinky a zlatá klietka ako sa dalo čakať – na letisku ma čakal šofér v obleku šitom na mieru, držiac moje meno nad hlavou, odvážajúc ma nalešteným Cadillac Escalade na hotel, kde sa ma hneď chopilo celé služobníctvo nosiace moje kufre, starajúc sa o to, aby som sa cítil maximálne pohodlne a dal im vedieť vždy keď budem potrebovať utrieť zadok. Samozrejme potom chceli kreditku… Na izbu som nemal čas pretože hneď prišiel Tom a vyrazili sme do horúcej noci navštíviť pár barov.

Áno, po novom makám v emirátoch. Práca v Dubaji znie pre väčšinu našincov ako sen, ale ani zďaleka nie je všetko ružové. Pár dní po príchode sa mi zdala väčšina miestnych záležitostí podľa očakávania, akurát moje znalosti tunajších pomerov nabrali väčšiu hĺbku. Plus sa začali vynárať neodškriepiteľné pozitíva mesta, ktoré som predtým dostatočne neocenil.

Dubaj je ako teenagerka

Budem občas nepríjemne úprimný – Dubaj je skrátka teenagerka. Veľa šminiek, pozlátka, makeupu a nafúkanosti, ale pod tým všetkým je to, povedzme chabé. Taková ta Starbucks kultura. Stále len rozmaznané dieťa, ktoré si svoju cestu hľadá – a tým je daný aj osud jeho obyvateľov. Buď sú to ďaľšie teenagerky, ktoré (a ktorých – chlapov je tu oveľa viac ako žien) sem láka ten zlatý celofán a nevadí im to vákum vo vnútri, alebo ich sem na druhú stranu priťahuje biznis – za prvé vyššie mzdy, za druhé práve to biele nepopísané plátno umožňujúce vyžitie rôznym konštruktérom, architektom, konzultantom atď. – občas totiž človeka teší práve to ako v Európe nedokonalé miliónkrát zaplátané procesy a infraštruktúru môže tvoriť efektívne a pekne od nuly na zelenej lúke (toto slovné spojenie sa na mesto v púšti príliš nehodí).

Začnem tým príjemným – kriminalita tu prakticky neexistuje – pravidlo chop chop v praxi očividne funguje (napríklad za opakovanú krádež ti odseknú ruku čo celkom demotivuje). A väzenia sú tu tiež celkom drsné. Na druhú stranu už pár rokov nie je pravda že napríklad človek nemôže držať svoju priateľku za ruku, ženy majú nižšie právomoci, prípadne musí byť človek nonstop zakrytý od hlavy po päty. Samozrejme ťa nepustia do baru v žabkách a nejaký dress code by si mal rešpektovať, polícia tu už ale prísnu vojnu v odievaní s turistami dávno vzdala. Dress modestly v nákupných centrách a niektorých ďaľších interiéroch teda veľa ignorantských západniarov a rusov neberie vážne. No a koniec koncov, aj chop chop je len pre lokálov…

Kastovaná zmeska

Jedno z prvých pozorovaní čerstvého expata je skutočne neskutočná zmeska národností, kultúr, príjmových tried, architektonických štýlov, jedál atď. Zároveň sú aj relatívne silno hierarchizované – síce nerád generalizujem, pretože pravidlá nižšie samozrejme neplatia vždy, ale pre hrubý prehľad sú tu zhruba 3 segmenty obyvateľstva:

Najväčsia skupina sú imigranti z ázie, hlavne indovia, pakistánci a filipínci. Ak ti niekto povie human of Dubai, oni sú to, čo ma prvé napadne. Títo sú prevažne pracujúca trieda = roboši na mrakodrapoch, obsluha reštaurácií, čistiarní košiel, taxikári atď. Veľa ich pracuje tiež ako nosiči – takmer všetko sa tu totiž objednáva a necháva priniesť až domov. Od potravín, vody, drogérie, ikey a jedla v priebehu dňa (je to skoro lacnejšie ako si variť a to rátam len s cenou surovín). Chodia sem prevažne za peniazmi (ako teda vlastne skoro všetci), z ktorých ušetrené posielajú späť rodinám domov a bývajú častokrát aj dvadsiati na jednom byte v lacnejších častiach mesta.

Druhá sú bieli = hlavne briti, potom európania a amíci. Títo tu pracujú ako stredná a vyššia stredná vrstva, v podstate riadiaca chápadlá miestnych nadnárodných spoločností a podporne manažujúca väčšinu štátnych projektov zadaných od vlády. Firmu tu totiž cudzinec môže založiť len s podpolovičným podielom a lokálnym investorom. Tiež sem chodia primárne za prachmi, keďže sú tu platy vyššie ako na západe a neexistuje tu daň z príjmu. Pretože tieto pozície z väčšej časti obsadzujú chlapi, žien je tu relatívne málo. Veľká časť tých ktoré nespadajú do kategórie vyššie buď nepracuje, alebo je zamestnaná v typicky na zovňajšok orientovanom priemysle ako letušky, modelky a zlatokopky. Človek tu bohužiaľ veľmi často vidí trubky prilákané luxusom a nákupnými centrami, večne rozoberajúce príjmy svojich manželov, ceny diamantových náhrdelníkov od nového objektu a nové kolekcie zatiaľ čo ich decká bicyklami, kolobežkami, motorovými minidžípmi a kopačkami devastujú vzácne zvyšky zelených trávnikov po okolí.

No a tretia sú domáci, takzvaní emiratis. Ženy poznáš podľa toho, že majú na sebe väčšinou tradičnú abayu a teda vyzerajú ako batman, muži naopak nosia bielu dišdašu alebo kanduru. Tí sa tu majú ako králi – v podstate nemusia pracovať a peňazí majú stále viac než dosť. Dubaj rok dozadu reportoval až 70 percent domácej populácie ako nepracujúcej, samozrejme vrátane detí a starých. Emirati vláda stále totiž berie vážne záväzok starať sa o svojich občanov. Odkedy teda Dubaj za 50 rokov po náleze ropy vyrástol z rybárskej diery na konci sveta do podoby v akej ho poznáme dnes, domáci majú príjemné privilégiá – neskutočné dávky v nezamestnanosti, niektoré pozemky môžu kúpiť len oni, prípadne sú im dokonca pridelené a dostávajú nekonečné možnosti vzdelávať sa – to im totiž zatiaľ výrazne chýba a štát má neustály deficit kvalifikovaných pracovníkov – koniec koncov preto sme tu my. Takže keď raz za čas dorazí niekto z púšte do Dubaja, dostane od štátu vilu na Jumeirah, ktorú si cudzinec nekúpi ani keby sa poto. No a prevažne pracujú v štátnej správe – niekto to robiť musí, je ich relatívne málo  (cca pätina miestneho obyvateľstva) a štátnu správu do rúk cudzincov pochopiteľne nedajú. Preto ak sa človek niečoho od nich dožaduje a je to nedajbože nadštandard, veľmi často počuje Insha’Allah alebo keď pán boh dá, tj. zapomeň.

Iní ale podobní

Keď sa pýtate prečo teda všetci nezískajú ich super občianstvo, je to práve preto, že by to nebolo tak super keby si počet reálnych občanov tvrdo nestrážili – stať sa miestnym je takmer nemožné – tých pár prípadov samozrejme obnáša konverziu na islam a buď ocenenie panovníkom za celoživotné služby krajine, alebo svadbu. Svadba je síce jednoduchá cesta a milióny ľudí globálne tento svätý zväzok za účelom získania pasu samozrejme využívajú, keď sa ale pozriete na tunajšie pomery, nelokálec sa k lokálnej žene dostane málokedy. Ženy majú dvere dokorán viac, preto tu svadby európaniek s emirátskymi peňaženkami nie sú zas až také zvláštne.

Inak je ale väčšina dubajčanov (tj. segment 1+2+3) napriek miliónom drobných rozdielov (aj tak sa mi stále zdá, že je islam a kresťanstvo len dvojitá interpretácia jedného a toho istého) v podstate vo veľkej miere podobná a zamestnáva sa hľadaním toho pravého habibi s rolexkami na ruke, udržiavaním si svojho spoločenského statusu selfíčkami pred novým ferrari (u prvej vrstvy skôr pred novou tramvajou), alebo reprodukciou… detí je tu neskutočne veľa. 

Dubaj totiž nie je Middle East. A náboženstvom nie je islam ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Sú to peniaze. Niekedy sa mi zdá že by sa Dubaj dal označiť ako vrchol kapitalizmu a za peníze tu i v pekle můžeš lízat zmrzlinu. A je to ako na strane príjmov, tak aj výdajov – absencia dane z príjmu, ktorý je už aj tak vyše dvojnásobný oproti podobnej práci v strednej európe, na druhej strane ale nič nie je zadarmo. Ani vlaky 🙂

How do you like your tawook?

Jedno pre mňa osobne obrovské pozitívum – zmes národností prináša aj možnosť ochutnávať – od pre nás známej talianskej, francúzskej, čínskej, anglickej alebo burgrovej kuchyne cez afgánske, brazílske, etiópske, indické, iránske, iracské, japonské, jordánske, kórejské, libanonské, mexické, marocké, pakistánske, palestínske, filipínske, ruské, saudské, sýrske, sudánske, turecké, thajské, uzbecké, vietnamské a jemenské (UF!) kuchyne až po klasický fast food. Dokonca sa tu aj organizujú ochutnávacie zájazdy pre podobných foodies ako som ja. A pomaly aj cez ne prechádzam (zatiaľ mám najviac v obľube libanonskú kuchyňu) – začnem to trochu viac štrukturovať a hádzať sem na blog.

Do you live in JBR or JLT?

Existujú tu akési dve srdcia života – aspoň mne sa zdá že “civilizovaný” Dubaj je v podstate downtown a marina. Ja bývam v tom druhom, konkrétne Jumeirah beach resort alebo podomácky JBR. Áno-skratiek sa tu používa veľa: JBR, DIFC, DLC, JLT, MOE, DMC atď. Je to praktické…Takže späť k Maríne – je to parádna štvrť – bazény, posilovne, pláž a voda všade okolo – na mape to vyzerá ako výsek pevniny v mori. Z balkóna mám výhľad na Jumeirah palm čo je umelo vytvorený ostrov v tvare palmy s drahými pozemkami. O niečo podobné sa síce pokúšajú smerom ďaľej na východ v tvare mapy sveta, zatiaľ sa im ale svet topí.

Mám teda fajn izbu, king size bed, vlastnú kúpeľňu atď., ale zároveň platím aj pánsky nájom v prepočte približne 35 tisíc českých. Čo nie je na pražské pomery zrovna najlacnejšie za izbu v zdieľanom byte ale taký je tu trh. Človek si nájde byt na nete, zavolá tam, príde na prehliadku a keď sa mu páči, zaplatí depozit a býva. Krásne, rýchle a nelegálne.

Je to totiž fajn biznis – prenajmeš si byt na rok za ktorý zaplatíš ca 2 milióny (áno, to je naozaj ročný nájom, nie cena bytu) a potom ho podnajímaš expatom s 30% maržou. Kým ťa niekto nebonzne – potom je problém.

Ceny bytov robia vrásky na čele aj vláde – neuveriteľný rast 22-30% ročne sa v poslednej dobe dokonca zvyšuje, pretože Dubaj vyhral miesto hostiteľskej krajiny pre EXPO 2020 (nepýtajte sa ma akú má suvislosť expo s cenami bytov, ale miestni špekulanti si očividne myslia že veľkú a kupujú jak najatí). A to aj napriek tomu, že bytový úrad zvyšuje dane z nehnuteľnosti z 2 na 4% a vláda dokonca tlačí na banky, aby znížili objem úverov zahraničným klientom. Problémom je, že si mesto už jednu bytovú bublinu zažilo a pri súčasnej situácií sa nedá zrovna hovoriť  o udržateľnom raste.

Dream a little dream

Dubaj je mesto snov, aj tých hlúpych a falošných, aj tých ktoré posúvajú svet ďalej. Aj preto je tu všetko najväčšie, najdlhšie, najdrahšie a najluxusnejšie – nie je to len o egu, aj keď tie mrakodrapy často pripomínajú súťaž developerov o najdlhší penis. Veľa ľudí tu žije vo svojich bublinách a prídu si sem zarobiť peniaze na to, aby ich potom minuli za luxusné autá v cenách škody octavie na stredoeurópskom trhu a ukázať sa. Druhí si tu ušetria mailand a preinvestujú ho doma. Pre mňa je to ale hlavne hnací motor – urýchli ťa, takže si musíš dávať pozor, aký smer si nabral, pretože inak skončíš na nebezpečných miestach, prípadne úplne inde než si chcel. 

Je to mesto príležitostí – biznis tu vďaka dostatku financií rastie mnohonásonou rýchlosťou, navyše je veľa oblastí stále v plienkach – dostaneš sa teda k parádnym projektom, ktoré na západe často už ani neexistujú a spolu s mrakodrapmi rastieš aj ty. Plus tu v hlavách developerov často skrsnú zaujímavé šialenosti. Vláda si je dobre vedomá že ropné rezervy sa zmenšujú aj keď ceny držia stále relatívne vysoko (teda držali – až na nedávny prepad spôsobený zníženým globálnym dopytom) – preto sa snaží štátne príjmy diverzifikovať a non-oil GDP je už nejakú tú dobu hlavný kontribút rastu. Nie sú už teda tak citliví ako Katar, alebo Saudská a stále sa buduje infraštruktúra, nové tramvaje a železničná sieť, plus sa masívne investuje do rozvoja turizmu a projektov, ktoré ho podporujú a práce je tu ako na kostole. To sa odzrkadľuje aj na demografii obyvateľstva – žijú tu prevažne mladí ľudia a z dvoch tretín chlapi – ľudí nad 50 rokov tu prakticky nenájdete.

Dubaj alebo nedubaj: Záverom

Myslím že každý si tu nájde to svoje a väčšina tých, čo sem šla na rok ostane na ten ďalší...a teda ešte jeden…a tak do tretice…a zrazu je 5 rokov preč. Pravdou ostáva, že je tu pár vecí, ktoré chýbajú, pre mňa napríklad možnosť zájsť  si do noci s kamošmi a fľašou vína na pláž, alebo do parku. Je tu nedostatok kultúry, umenia a takej bežnej mestskej krásy a streetartu – zo všetkého dýcha novota a občas aj lacný luxus. No a to mesto je naozaj postavené v púšti, takže raz za čas chýbajú aj stromy, lesy, zasnežené hory a ak si chceš zalyžovať, musíš do nákupného centra. Príležitosť znásobiť si životnú úroveň a akcelerovať svoj životný plán u mňa ale všetky nedostatky vysoko prevyšuje.

Posolstvo pre Slovensko

Väčšina Slovákov v Dubaji sú letušky a letušáci emirates…čo je občas trochu smutné, pretože veľa z nich sa radí do looking for local habibi kategórie. Vraj tu nejak shopne funguje československá komunita, ale pretože preferujem networking na základe záujmov bez selekcie národností, ešte som nemal možnosť sa s ňou stretnúť. Ale chystám sa.

Na záver malá inšpirácia pre rodnú hrudu – Dubaj mrakodrapy stavia niekedy aj rýchlosťou tri poschodia za týždeň a betónové pláty z Burj Khalify, ktorú postavili za 5 rokov, majú dĺžku vyše 6000 kilometrov a celkové náklady sa pohybovali okolo pol druhej miliardy dolárov. Keď to porovnám so Slovenskou D1, ktorej celkové náklady prevýšia 20 miliárd eur a jej dĺžka 515km sa dokončí za 50 rokov od začiatku stavby, čo znamená 15 kilometrov ročne a napríklad Indiou kde sa diaľnice stavajú tempom 30 kilometrov za deň, mám pocit že to je teda u nás pekne na riť. Ano, porovnávam možno jablká a hrušky, ale ozaj 730 krát?…